Říjen 2009

The Fray - Heartless

23. října 2009 v 14:00 | me |  Videá


Bezcitný

V noci, počujem ich hovoriť,
ten najstudenší príbeh všetkých čias
niekde ďaleko po tejto ceste,
stratil svoju dušu pre ženu tak bezcitnú...
Ako môžeš byť taká bezcitná?
Oh... ako môžeš byť taká bezcitná?

Ako môžeš byť taká chladná, ako vietor keď mrzne
Pamätaj si iba, že si sa so mnou rozprávala,
aj ked si si musela dávať pozor, ako sa so mnou rozprávaš
Myslím tým po tom všetkom, čím sme si prešli
Myslím tým po tom všetkom, do čoho sme sa dostali
Hej ty, viem o niečom, o čom si mi nepovedala
Hej ty, tiež som niečo spravil, ale to bolo moje staré ja
A teraz ma chceš dostať späť, a chceš mi to ukázať
Tak chodíš okolo mňa, akoby si ma nepoznala
máš nového priateľa, no ja mám kamarátov
ale nakoniec je to stále tak smutné

V noci, počujem ich hovoriť,
ten najstudenší príbeh všetkých čias
niekde ďaleko po tejto ceste,
stratil svoju dušu pre ženu tak bezcitnú...
Ako môžeš byť taká bezcitná?
Oh... ako môžeš byť taká bezcitná?

Ako môžeš byť taká, ako Dr. Zlo, berieš časť mňa, ktorú nepoznám
rozhodol som sa, ze spolu nebudeme hovorit,
tak preco sme hore o tretej ráno a telefonujeme spolu
prečo je na mňa stále taká naštvaná
priateľu, ja neviem, je nažhavená a chladná
nechcem prestať, vyjsť zo zabehnutých koľají
pretože už viem, ako to chodí
utečieš a povieš svojím priateľom, že ma opúšťaš
oni povedia, že nevidia, čo vidíš ty vo mne
počkaj pár mesiacov a potom uvidíš,
že nikdy nenájdeš nikoho lepšieho, ako som ja

V noci, počujem ich hovoriť,
ten najstudenší príbeh všetkých čias
niekde ďaleko po tejto ceste,
stratil svoju dušu pre ženu tak bezcitnú...
Ako môžeš byť taká bezcitná?
Oh... ako môžeš byť taká bezcitná?

Hovoriť, hovoriť, hovoriť, hovoriť
baby už to nechajme tak
oni nevedia, čím sme si prešli
oni nevedia nič o tebe a o mne
takže teraz tu vidím niečo nové
a ty si zachovávaš nenávisť ku mne
a my dvaja budeme iba nepriatelia
viem, že nemôžeš uveriť
ze by som to nechal takto zlé
a ty to nemôžeš napraviť
dnes v noci odídem
do noci...

V noci, počujem ich hovoriť,
ten najstudenší príbeh všetkých čias
niekde ďaleko po tejto ceste,
stratil svoju dušu pre ženu tak bezcitnú...
Ako môžeš byť taká bezcitná?
Oh... ako môžeš byť taká bezcitná?

krásna pesnička, nádherné slová ♥ .. ale také smutné a pravdivé :((

Ashley Christene

7. října 2009 v 17:13 | me |  Ľudia
Ashley je 20 ročné dievča , kt. sa živí modelingom (pravdepodobne:D).Žije v Arizone, v meste Phoenix.Viac som sa o nej nedozvedela, ale zaujala ma svojou krásou,tak vám sem dám pár fotiek a posúďte sami ;)


Rozhovory s Ruženou :D

4. října 2009 v 12:43 | me |  Videá
Jedna bláznivá ženská:D:D:D.. stojí za to si to pozrieť;)

Život je k*rva

2. října 2009 v 17:29 | me |  Ostatné články
Svoj zamyslený pohľad upieral do tmy, ktorá zahaľovala jeho byt. Sedel nehybne, ticho izby prerývali len nepatrné zvuky hojdacieho kresla. Na zemi odtlačok slnkom zalievaných žalúzii, pásy len tak cez pol koberca. Sem tam sa strhol zo zamyslenia. Čas od času zreničky zmenili polomer. Nenávidel ostré, neodbytné myšlienky a ľudí, ktorých musel strpieť vo svojej blízkosti, keď na to nemal náladu. Teraz to však bolo iné. Na nič nemyslel, ľudia neexistovali. Prosto čumel do prázdna. Pomalý jesenný večer, vrzgot dreva pod pohybmi nehybného, tupého egoistu. Len tak si sedel.

Sprcha vo vedľajšej miestnosti ustala. V šere pod vypálenou žiarovkou nad dverami do spálne sa zjavili zelené oči šelmy. Veľké čierne zreničky v zajatí prílivu zelenkavo-modrej dúhovky vsadené do veľkých mandľových očí. Husté čierne riasy párkrát zažmurkali a pomaly sa priblížili. Valéria. Nemal rád jej široké plecia, širšie než tie jeho. Všetko ostatné však bolo dokonalé. Teda takmer dokonalé. Nemusel na ňu uprieť zrak, aby mu bolo jasné, že si ho premeriava. Znova sa pozastavuje nad jeho mastnými vlasmi. Bolo mu dobre a bolo mu to jedno. Nemal na ňu chuť, bol niekde inde, nie tu a teraz, ale tam a vtedy. Bol úplne inde. Valéria si zabudla okuliare, zbrklá ako vždy, žmúrila do tej izby ponorenej v šere. Isto nebolo šťastná. Ženy ako ona nikdy nie sú šťastné s mužmi, akého mala pred sebou. Mohla chcieť a mohli to chcieť obaja, keď na stole leží zrolovaná bankovka v bielom prášku, túžba už nič nezmôže.
Drevené kreslo opäť vrzlo. Zotrel si z nosa zvyšok prášku a pozrel na ňu. Už nemal silu nič vysvetľovať. Nezazlieval jej, keď sa zbalila a odišla. Bolo mu to jedno.

Keď otvoril oči, pásikavý vzor na koberci už dávno nebol. A keby aj áno, nič by to nezmenilo. Temnota jeho veľkej obývačky sa zlievala v nechutnú zmes vkusu a nábytku z katalógov. Koberce a skrine, stolík a závesy, drevené žalúzie a vzory na stenách v štýle nedbalej elegancie, to všetko bolo moderné hniezdočko, či sladký domov. Bolo mu z toho zle. Všetky tie materiálne veci boli maximálne neužitočné, keď začal úradovať osud heslom -Život je kurva-. A aj tak potom zdochneš. Preplazil sa po koberci smerom k stolíku. Nahrabal si do línie zbytky koksu a nechal ulahodiť svojmu nosu. Spočiatku je to nepríjemné. Obeť pre vyšší cieľ.

Tam, kde nie je miesto pre charizmu a temperament, úraduje smútok a prázdnota. A keď sa človek dostane až tam, potom už od seba odkopne aj poslednú nádej a prepadne zúfalstvu. Ležal na zemi, znova, ryl nechtami do koberca. Ľudia chodia po koberci nad všetkými sedačkami nad stolmi, nad kvetináčmi a nad vázami, nad posteľami, botníkmi, a televízormi. Na všetko hľadia zvrchu. Ako sa tak plazil svetom nikde nekončiaceho koberca, videl všetky tie veci odspodu, videl ich tak, ako ešte nikdy pred tým. Videl nohy namiesto operadiel, visiace plachty namiesto perín, odtoky umývadiel, končeky závesov dotýkajúce sa koberca. Schúli sa okolo vešiaku v predsieni a pozoroval ten horizont svojho bytu z pohľadu hlodavca. Perspektíva úplného dna. Keby neexistovalo dno, nebolo by koberca, od ktorého sa dá odraziť, nebolo by odvahy a nového začiatku. Nové začiatky sú dôležité. Ale nie tak dôležité ako správne zakončenia. Ak sa človek nezmieri s končiacou kapitolou, ak ju nadobro neuzavrie, môže sa odrážať koľko chce, aj tak znova a skoro spadne.

Cítil sa, ako by mal dolámané nohy, omotaný na zemi v špine okolo vešiaka ako had zvierajúci svoju obeť. Nevedel, ako dlho tam ležal, nechcel to vedieť. Bol rád, že dýchal. Dlane mal celý čas pritlačené na zemi, potreboval cítiť oporu, musel mať pocit, že už hlbšie sa padnúť nedá. V tom sa z neho vydral bezmocný a bolestný výkrik. "Valéria!" ... Nič. Vystrašil ho jeho vlastný hlas. Tenký, bez sily a bez života. Hlas narkomana, výkriky bez ozveny. Po celom tele mal husiu kožu, paralyzovaný krutou realitou. Skúsil to znovu. "Valéria!" Tento krát už nebol taký chabý, v jeho hlase sa črtalo odhodlanie. "Valéria!" Dlaňami sa oprel do podlahy, zaťal lakte a napol svaly. Postavil sa.

Jedna vec je postaviť sa a iná chodiť, ak človek do seba dostane dve dávky koksu za sebou v priebehu jednej noci. Jedna vec je vstať a niečo iné je vedieť kam vykročiť.

Posadil sa do svojho kresla, vyložil ruky na operadlá. Rozmyslieť si, čo ďalej, bol určite lepší nápad, ako robiť hocičo bez rozmyslu. Nič ho nenapadalo, pripadal si vymytý a patetický. Jeho chvíľková slabosť pre Valériu ho len uistila, že ju už nemôže ďalej znášať. Čím viac sa na niekoho naviaže, tým je to horšie. Nechcel to, bál sa toho. Nenávidel kvôli tomu ženy. Každá mala potenciál, voľné a teplé miesto niekde v útrobách. Každá mala niečo, čo by vedel milovať. Ale dovtedy ...,dovtedy mu ani jedna nemohla ublížiť. Tak na čo im dávať do rúk zbrane?

Opatrne vstal a išiel k telefónu. Vyťukal číslo. Čakal, čakal a čakal. Po pätnástom zazvonení sa ozvala Valéria. "Čo chceš ty feťák?""Povedať ti, že ťa už nechcem vidieť, ty čupka," a zložil. O pár sekúnd sa rozoznel mobil, stále ho držal v ruke. Zodvihol. Bola to ona."Vieš čo, ty sukyn syn? Je... ." Zložil a celou silou ho hodil oproti stene. Kúsky mobilu sa rozleteli naokolo, tak, ako sa on rozpadával už dávno. Po kúskoch, naraz ale pritom postupne.

Ako si opäť sadal do kresla, cítil sa zle, ale svojim spôsobom pokojný. Prehrnul si svoje mastné hnedé vlasy. V žiadnom prípade sa nechystal pozrieť do zrkadla. Stačilo, že s tým tieňom a úbožiakom musí žiť, pozerať sa naňho nemienil. Droga z jeho tela pomaly vyprchávala, no on sa stále cítil rozpolený, roztrieštený ako kúsky mobilu ležiace v šere tmavej izby. Bol by rozsvietil, ale svetlá mal porozbíjané. Mal rád tmu, mal rád, keď sa za ňu mohol skryť, chodiť a žiť v šere svojho bytu. Nikoho neprijímal, nikoho nestrpel.

Hodnú chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že v kresle po jeho pravej ruke niekto sedí, presne medzi ním a oknom. Bol to akýsi tieň, rozoznal siluetu muža, no svetlo pouličných lámp prenikajúce tenučkými škárami v žalúziách, mu aj tak vadilo. Nemohol zaostriť, začal ho opantávať kamenný strach."Kto si, sakra?" Šepol."Kto si ty?""Čo to s tým má spoločné, ty parchant? Si v mojom byte.""Pýtal si sa a ja som odpovedal," povedal muž. Tiež šepkal.
"Prestaň tu mňa hrať divadielko," skríkol, "lebo ťa odtiaľto vykopem.""Myslíš?"Mal na jazyku asi tristo otázok. Vírili mu v hlave, miešali sa do súvetí, drali sa von. Ale aj tak bol rozhodnutý dostať ho zo svojho bytu, preč zo svojho kresla."Áno, myslím si to, tak kurva vysyp kto si alebo idem po revolver.""Stále sa sám miešaš v tej svojej depresii a jednom veľkom krachu. Ľutuješ sa a ničíš. Si obyčajná troska. Našalapaný na kokse a myslíš si, že ma zastrelíš?"Mal pravdu, bohužiaľ. Celé to bolo zvláštne, ale niečo v hlase toho neznámeho mu hovorilo, že sa v podstate nemá čoho báť. Nezdal sa mu agresívny, skôr ľútostivý. Nič to ale nemenilo na jeho totálnej zmätenosti."Dobre. Tak čo tu chceš?"Tieň sprvu nepohol ani brvou. Chvíľu mlčal akoby premýšľal, no možno chcel len vyostriť situáciu.Napokon prehovoril: "Vieš, čo je minulosť?"Nastalo Ticho. Celý byt ním bol nasiaknutý. Ticho a tma, vládcovia tejto noci, tohto okamihu, tohto bytu, rozpoltenej duše narkomana. Zvuky odrážajúce sa naokolo boli hlasy beznádeje. Túžby po záchrane, ktorá nikdy nemala prísť.

Vtom zbadal niečo, čo ho úplne vydesilo. Uprostred tmavej škvrny, ktorá mala byť cudzincovou hlavou sa objavili dve zelené oči, nie obyčajné. Boli také zelené, také žiarivé, že nemohli byť ľudské. Blčal v nich plameň. Hrozivé, no zároveň fascinujúce. Upierali sa naňho a on vedel, že nepovolia.

"Počuj, zájdeme k očnému, žiaden problém. Poznám dobrého chirurga." zasmial sa. Sám vedel, že tým len zakrýva svoj strach, a on, či skôr ono, to vedelo tiež."Čo je to minulosť, Nyno? Odpovedz!" skríkol tieň, akoby ten zvuk vychádzal z útrob niečoho démonického, čo sa skrývalo v tme izby."Chceš vedieť, čo je minulosť?" Skríkol Nyno, "tak ja ti poviem, čo je minulosť. Sú to šrapnely ostré ako skalpel, čo ťa dennodenne režú, horúci popol na tvojich prsiach, keď nemôžeš dýchať. Tiene, ktoré ťa prenasledujú pred spaním a myšlienky, s ktorými vstávaš do nového dňa, ktorý už pre teba dávno nemá zmysel. Spomienky, prenasledovatelia, lovci, ktorým na tebe nezáleží. Sú v tvojej hlave a ty vieš, že tam budú až do konca, ako letokruhy, aby ti navždy pripomínali, že nie si slobodný. A postupne sa z teba stane len kopa zbytočných a plytkých pocitov a túžob, zavretých v klietke. Nikdy neuzavrieš kapitoly, nikdy sa neodrazíš odo dna. Je úplne jedno, čo dojebem, aj tak ma to bude navždy prenasledovať. Ale čo ty o tom môžeš vedieť, nie si ani človek, vyzeráš ako prízrak, ďalšia nočná mora, čo ma prišla obrať o kus života. KTO DO PEKLA SI?" Dýchal prudko, príliš rýchlo, rozohnený a vytočený."Prekvapil si ma, výborne Nyno," povedali zelené oči a zmizli. Namiesto nich, namiesto tieňa sedel odrazu na koberci uprostred izby Zelený Vlk. Nie veľký, skôr ako priemerný pes, ale aj tak príliš nádherný na to, aby bol skutočný. Nyno si musel pretrieť oči. Často videl tiene vo svojom byte, zvykol si na tvory, ktoré vytvárali, ale vlk so zelenou aurou, to bolo príliš. Celý akoby bol priesvitný, vyfúknutý z akéhosi číreho skla. Vyzeral byť krehký, ako ranná hmla zložená z peľových zrniečok, ktoré poletovali dookola.

"Maj sa Nyno," a bol preč. Žiadne čarovné slovíčka, ani zaklínadlá. ŽiAdnE VysVetlEniE. Jednoducho bol preč. Nynove srdce bilo, ako africké bojové bubny. Bol zmetený, ocitol sa v neznáme svojho vlastného bytu, nechápal. Zdrapol sklenený stôl a prevrátil ho na miesto, kde pred chvíľou stál vlk. Paranormálne javy by sa nemali diať. Nie pred ľuďmi, ktorí ich nedokážu pochopiť, nie pred narkomanmi a ich labilným chápaním reality. Nič z toho sa nemalo stať. Pokračoval v rozbíjaní všetkého skla, čo bolo po ruke. Vázy hádzal na kopu trosiek, čo pred tým bývali stolíkom. Nič z toho sa predsa nestalo, okolím lietali sklenené črepy, až kým nezaplnili celí priestor. Boli všade, všade zneli, všade lietali.

Nikdy nie je jednoduché postaviť sa svojej minulosti. Keď však zablúdi sklenený črep, treba sa postaviť smrti. Krv typu B negatív zaliala koberec, presiakla do jeho vlákien v tichu preťatom jediným tupím dopadom. Ticho. Zostal ním nasiaknutý byt, nasiakol ním koberec. Ticho a tma.


Ak ste to docitali do konca, gratulujem, je toho dost.

Enjoy..